Rusko-turecká šachovnica v Karabachu

Autor: Inštitút strategických politík | 8.10.2020 o 16:38 | Karma článku: 10,32 | Prečítané:  4462x

Minulú nedeľu vo veľkom opätovne vypukli boje v Náhornom Karabachu. Turecko jednoznačne vojensky a diplomaticky podporilo Azerbajdžan, Arménsko sa naopak spolieha na Rusko. Sme svedkami ďalšieho stretu dvoch regionálnych veľmocí?

Minulú nedeľu vo veľkom vypukli opätovné boje v Náhornom Karabachu medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Turecko, ako jedna z regionálnych mocností v oblasti, v bojoch plne diplomaticky aj vojensky podporilo svojho spojenca, Azerbajdžan. Jeho protivník Arménsko sa ako člen Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti môže v záujme zachovania rovnováhy síl na karabašskom fronte spoľahnúť naopak na Rusko, hlavného vojenského spojenca krajiny. Táto oblasť sa tak stáva priamym stretom politicko-bezpečnostného vplyvu dvoch regionálnych mocností.

V prípade Ankary sa hra na “karabašskej šachovnici” ukázala jednoznačná a odrzkadľujúca Erdoganovu zahraničnú politiku. Turecko je už roky jedným z hlavných vojenských partnerov Azerbajdžanu, pričom ich spoločným znakom je aj konfrontačná minulosť s Arménmi. Turecké angažovanie v tomto konflikte sa tak môže prejaviť v dvoch možných scenároch - buď v podobe priameho vojenského zapojenia ako v Sýrii, alebo nepriameho vojenského zapojenia pomocou tretej strany ako v prípade dotovania dobrovoľníkov v bojoch v Líbyi a na počiatku tureckého zapojenia v Sýrii. 

Podľa Arménska, Ruska a aj Francúzska je turecké zapojenie v prebiehajúcich bojoch zrejmé.  Ankara do Azerbajdžanu dopravila údajne až niekoľko stoviek žoldnierov so skúsenosťami z predošlých akcií v Sýrii a v Líbyi, pričom 36 z nich už malo v bojoch padnúť. Podľa francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona vyslaním žoldnierov do Karabachu tak Turecko “prekročilo červenú čiaru.” Francúzsko však zároveň pomáha s vyzbrojovaním Grécka, jedného z hlavných tureckých “protivníkov”, a dlhodobo má v konflikte bližšie k Arménsku. Obavy o možnosti zapojenia Tureckom platených žoldnierov vyjadril aj americký minister zahraničia Mike Pompeo, podľa ktorého by prítomnosť týchto bojovníkov len vytvorila viac nestability, a preto dúfa, že správy o prítomnosti žoldnierov nie sú pravdivé.

Tohtoročná výraznejšia vojenská spolupráca Ankary a Baku sa začala v lete, keď sa konalo spoločné cvičenie oboch armád práve v Azerbajdžane. Počas menšej eskalácie v júli tohto roku bol arménskymi jednotkami zabitý generál azerbajdžanskej armády, na čo následne Turecko ponúklo Azerbajdžanu pomoc. “Reakcia na tieto útoky je v tomto zmysle veľmi dôležitá. Drony, ozbrojené a neozbrojené, ktoré poskytlo Turecko, boli pri týchto operáciách veľmi účinné,” uviedol turecký generál Ismail Hakki Pekin, narážajúc práve na výsledky konfliktu z leta. Súčasná ostrá vyhranenosť Turecka voči Arménsku sa dá doložiť aj výrokom tureckého prezidenta Erdogana, v ktorom Arménsko označil za “najväčšie ohrozenie mieru v regióne.”

Pozícia Ruska je v priebehu odohrávajúcej sa eskalácie komplikovaná. Vo vzťahu k Arménsku patrí k jeho najväčšiemu vojenskému partnerovi. Zároveň však Moskva predáva zbrane aj Azerbajdžanu. Je však viac než pravdepodobné, že v prípade dlhšie trvajúceho konfliktu sa Moskva prikloní práve na stranu Jerevanu, hlavne z toho dôvodu, že obe krajiny sú bezpečnostnými partnermi v Organizácii Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Narozdiel od Turecka je však Rusko teraz skôr v pozícii umierneného mediátora. Ruské ministerstvo zahraničia vydalo prehlásenie, že je pripravené na koordináciu s Tureckom s cieľom zmierniť a stabilizovať situáciu v regióne a znovunaštartovať mierové rozhovory.

V hre je aj možné zapojenie tretej mocnosti – Iránu, avšak nie z geopolitického hľadiska, ale skôr z dôvodu geografického umiestnenia krajiny ako priameho suseda konfliktného regiónu. Vzhľadom k jeho bezprostrednej blízkosti k bojom došlo dokonca k neplánovanému pádu rakiet na iránske územie a k následnému zraneniu iránskych civilistov. Iránska strana následne varovala tvrdými opatreniami v prípade opakovania situácie v budúcnosti. V otázke geopolitiky môžeme predpokladať, že iránsko-azerbajdžanské vzťahy môžu byť narušené vojenskou spoluprácou Azerbajdžanu s Izraelom, jedným z hlavných protivníkov Teheránu na Blízkom východe. Irán navyše v prípade konfliktu v Sýrii úzko spolupracoval s Ruskom, čo by mohlo znamenať možnú spoluprácu aj v otázke Náhorného Karabachu. 

Hoci sa na jednej strane Turecko a Rusko môžu zdať v kontexte konfliktu v Karabachu, v Líbyi či v Sýrii ako rivali, na druhej strane môžeme odklon Turecka od USA a NATO vnímať ako príklon k Ruskej federácii. Toto tvrdenie podporuje aj turecký nákup systémov protivzdušnej obrany S-400M či bojových lietadiel Su-35 z Ruska na úkor F-35 Lightning II z USA. Je však otázne, či by ruská podpora Arménska a turecká podpora Azerbajdžanu naštrbila vzťahy oboch mocností, ktoré majú už teraz dvojakú tvár. Otázne tiež je, či by sa Turecku oplatilo bojovať na viacerých frontoch – v Egejskom mori, na severe Sýrie, v Líbyi a zrejme práve aj v Náhornom Karabachu.

V súčasnosti nie je možné odhadnúť, ako dlho konflikt potrvá, naskytá sa aj možnosť dlhšie trvajúceho konfliktu, ktorá by však bola pre Arménsko aj Azerbajdžan nepochybne nákladná. Podľa výpovedi jedného zo sýrskych žoldnierov pre Guardian bola pre Tureckom najatých dobrovoľníkov ponúkaná možnosť troj- až šesťmesačného kontraktu, čo otvára otázku, či ich prítomnosť v regióne predĺži aj samotný vojenský konflikt.

Autor: Jaroslav Cabuk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?