Bidenova prvá vojenská akcia v Sýrii

Autor: Inštitút strategických politík | 8.3.2021 o 15:07 | Karma článku: 2,31 | Prečítané:  349x

USA podnikli nálety na východ Sýrie na miesta spojené so skupinami podporovanými Iránom, o ktorých sa predpokladá, že sú zapojené do nedávnych útokov v Iraku, čo bolo prvé zjavné použitie vojenskej sily za prezidenta Joe Bidena.

Prezident Biden nariadil prvú americkú vojenskú operáciu v Sýrii od jeho nástupu do úradu.  V piatok 26. februára USA zaútočili pomocou leteckých náletov na Iránom podporované milície pôsobiace v Sýrii. Útoky si vyžiadali viacero mŕtvych a tiež zničenie niekoľkých objektov. Podľa oficiálnych správ Pentagonu mali nálety defenzívnu povahu, pretože boli odozvou na nedávne útoky voči americkému a koaličnému personálu, pri ktorom došlo aj k úmrtiu jedného kontraktora. Pentagon navyše tvrdil, že išlo o primeranú vojenskú odozvu, navyše po predchádzajúcej konzultácii s koaličnými partnermi. Túto argumentáciu podporil aj samotný Biely dom, ktorý argumentoval prirodzeným právom štátu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu vyplývajúcim z Charty OSN a aplikáciou článku II Ústavy Spojených štátov. 

Z politického hľadiska vyslali Spojené štáty jasný signál, že ani nová administratíva pod vedením Joe Bidena nebude tolerovať útoky voči svojim občanom, ako ani voči strategickým záujmom, ktoré v Sýrii má. Tieto politické kroky však majú aj svoje medzinárodnoprávne implikácie, ktoré vyvolávajú viacero otázok. Podľa niektorých autorov neboli tieto takéto letecké nálety v súlade s medzinárodným právom, podľa iných iba došlo k extenzívnejšiemu výkladu niektorých oprávnení, ktorými štáty v takýchto prípadoch disponujú. Možným dôvodom porušenia noriem medzinárodného práva sa javí najmä skutočnosť, že tieto nálety neodvracali prebiehajúci alebo hroziaci ozbrojený útok, dokonca ani taký, ktorý už uplynul, ale jeho dôsledky stále trvajú. Veda medzinárodného práva má totiž v tomto smere jasno. Na to, aby mohol štát vykonať svoje prirodzené právo na sebaobranu, musí útok aspoň hroziť, alebo prebiehať. Nie je pritom potrebné vykladať právne normy nanovo, pretože rovnaké otázky už boli jasne zodpovedané pred rokom, v súvislosti so smrťou iránskeho generála Kásima Sulejmániho.

K objasneniu právneho stavu neprispieva ale skutočnosť, že tieto útoky boli vykonané na území iného štátu, navyše bez jeho súhlasu. Súhlas štátu s použitím sily, ako aj výkon sebaobrany voči ozbrojenému útoku sú pritom podľa Charty OSN dvoma z troch výnimiek, za ktorých sa je možné uchýliť k použitiu ozbrojenej sily. Samotné jadro problému z hľadiska medzinárodného práva nie je pritom ťažké objasniť. Negatívne možno vnímať čoraz častejšie snahy veľmocí rozširovať svoje právo na sebaobranu, a to často aj v prípadoch, kedy pôvodný útok už prebehol, pričom môže ísť aj o mesiace. Ešte väčším problémom sú potom vojenské akcie „autorizované“ ako odpoveď na útok, ktorý nielenže neprebehol, ale ani nehrozil. Je potom namieste sa pýtať, či netreba konceptu sebaobrany nastaviť limity, keďže svojou nejasnosťou oprávňuje štáty k svojvoľným vojenským akciám.

Aký bude ďalší vývoj zostáva otázne. Isté však je, že prezident Biden vyslal jasný signál, že útoky na svojich občanov v zahraničí tolerovať nebude. Zároveň je potrebné konštatovať, že medzinárodnoprávne normy regulujúce takéto konanie budú pravdepodobne odsunuté na vedľajšiu koľaj.

Autor: Feri Tóth

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?